Letný rodinný tábor HKR pri Počúvadlianskom jazere (18.7.-25.7.2009) bol prednostne určený pre rodiny s deťmi do 10 rokov. Zúčastnilo sa ho 19 rodín od Bratislavy po Sečovskú Polianku, na východnom Slovensku. Ako kňaz poslúžil grécko-katolícky kňaz P. Slavomír Molnár, ktorý súčasne so svojou rodinou s tromi deťmi bol aj riadnym účastníkom rodinného tábora.
Štvrtý júlový týždeň bola naša rodina - Alžbeta, Samuel Jozef, Zuzanka, Tonko, manželka Zuzana a ja - na rodinnej dovolenke. Akoby náhodou sme sa mohli zúčastniť rodinného tábora, ktorý už tradične pripravilo Hnutie kresťanských rodín na Slovensku. Nebudem sa tu rozpisovať o tom, ako tam bolo. To treba prežiť. Chcem zaň dať aspoň takto akoby formálnu bodku, a ešte raz sa pozdraviť s tými rodinami, s ktorými sme prežili 7 vzrušujúcich dní. Pekne spolu - rodičia, deti a aj animátori, ktorí pomáhali s prípravou programu pre naše deti tak, aby bol čas pekne využitý.
Tento rodinný tábor bol tentokrát v prostredí peknej prírody, v tesnej blízkosti jazera Počúvadlo, priamo pod vrchom Sitno. Mimochodom, kto nevie, tak táto rekreačná lokalita sa nachádza v Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. A mali sme odtiaľ čoby na skok do Banskej Štiavnice. Teda svoju rekreáciu sme trávili nielen turistikou, kúpaním sa v jazere, člnkovaním a jazdou na vodnom bicykli. Ale aj návštevami starých kostolov, zámkov, Kalvárie, termálnych Vyhní, zámku v Svätom Antone. Taktiež sme sa boli s deťmi povoziť na koníkoch na Ranči Nádej.
Napísal by som o tom aj čosi viac, prečo sa naša rodina na tomto tábore cítila dobre, prečo sme sa domov vrátili nielen odpočinutí, ale aj maximálne spokojní. Ale nechcem. Radšej by som Vám ho doprial prežiť. Teda - odporúčam Vám sledovať ponuku letných rodinných táborov HKR na budúci rok. A dajte si pozor: dva mesiace pred termínmi tieto tábory budú iste obsadené.
Osobitne ďakujem Karolovi a Laure Husárovcom za zastrešenie príprav a priebehu nášho tábora. Karol, robiť niečo zdarma, len z presvedčenia o potrebe služby našim rodinám, našim deťom a robiť to roky, a ešte k tomu robiť to DOBRE - no, klobúk dole. Za našu rodinu, určite aj za ostatné rodiny Tebe a Laure vyslovujeme úprimné ďakujem.
Marcel, Zuzana, Alžbeta, Samuel Jozef, Zuzanka, António Pančuškovci, Sečovská Polianka
„Viac“ - o to nám predsa išlo.
Leto je už tradične obdobie príležitostí na spoločné trávenie času našich rodín. Otcovia, mamky a najmä deti sa už neraz aj počas jarných mesiacov tešia na to, že zase budú spolu, aspoň ten nejaký týždeň, zase niekam vyrazia, niečo zažijú, spoznajú nové miesta. A nových ľudí. Naša radosť je o to väčšia, ak sa nám naše predstavy nielen naplnia, ale zažijeme ešte čosi viac. A myslím si, že v prípade rodinnej dovolenky o toto „viac“ by malo ísť.
Štvrtý júlový týždeň sa 19 rodín stretlo na Počúvadle. Pár kilometrov od Banskej Štiavnice, v CHKO Štiavnické Bane. Priamo pod vrchom Sitno. Zlietli sme sa takmer zo všetkých kútov Slovenska. Rodiny z Trnavy, Popradu, Geče, Jasenice od Považskej Bystrice, Čadce, Martina, Zlatých Moraviec, Levoče, Bratislavy, Sečovskej Polianky, Považan, Piešťan a z Chynorian vytvorili pestré spoločenstvo, ktoré sa chystalo prežiť spoločne nasledujúcich sedem dní. Cesta na samotný výlet bola plná slnka, a v našom prípade aj dusna, lebo klíma v aute mala voľno. Až po Donovaly - tie nás privítali na samom vrchu čierňavou, lejakom. No ten kúsok na vytúžené Štiavnické Bane bol už celkom v pohode.
Nakoľko sme boli prvýkrát na takejto „rodinnej dovolenke“, naše prvé prekvapenie bol už len samotný pohľad na hŕbu mladých rodín s ešte väčšou hŕbou svojich detí - od pár mesačných po „sedemnástky“, „osemnástky“. Postupne, ako sme sa zoznamovali s našimi „spolutáborníkmi“ tak sme zisťovali, že jednou z charakteristík nasledujúcich dní bude určite vzájomná aktívna dobrosrdečnosť. Ozaj, tá bola v našom tábore od začiatku až do konca prítomná tak, že sa dala precítiť aj našimi zmyslami. Aktívna. Teda nie povinné úsmevy pri náhodnom stretnutí sa na chodbách. Tá dobrosrdečnosť sa nedala obísť, a bola pritom aj chytľavá.
Ubytovanie bolo prijateľné. Na prvý pohľad nič mimoriadne. Starina z dreva a kameňa. No dobre - sociálne zariadenia už boli z tohto storočia. Postupne sme objavovali čaro našej ubytovne. Až na pár drobností by sa dala naša ubytovňa nazvať staromódnou. Jej vonkajší zjav prezrádzal, že svojmu účelu už slúžila ešte skôr, ako sa väčšina z účastníkov tábora stihla vôbec narodiť. Pôvodne zotavovňa (pre pracujúcich a deti), neskôr internát, potom škola v prírode. Tou ostala až dodnes. Ako zdôraznila pani hospodárka, už nie je vo vlastníctve štátu, ale čiastočne patrí banskobystrickému VÚC a čiastočne je súkromná. Duch starých čias pripomínal nielen vonkajší vzhľad, ale aj také prvky, ako široké drevené vŕzgajúce schody, podlahy, presklená veranda a pôvodná zachovaná fasáda budovy. Ozaj - ako vo filme pre pamätníkov. Voskovec a Werich by sa tu celkom isto cítili ako doma.
Program pobytu aj napriek tomu, že mal svoju stabilnú štruktúru, bol dostatočne pestrý. Ako jedno z prekvapení boli ranné rozcvičky. To bol pre nás blesk z jasného neba. Bez ohľadu na to, kedy sme pozaspávali (tie spoločenské večery boli ozaj pestré a neraz aj dlhé) naši mladí najprv o siedmej ráno cez svoju donesenú aparatúru do našich priestorov naliali hektolitre decibelov. A aby to malo šťavu - pekne rytmických a pekne rýchlych. Priznám sa, že náš rodinnotáborový diskžokej Maroš si odo mňa v to ráno vypočul poučenie o tasmánskych diabloch. A nasledovalo cvičenie - pekne rodičia aj deti spoločne. Takže, okrem rozcvičky, spoločného stravovania v jedálni z filmu pre pamätníkov, stálymi súčasťami programu bola aj sv. omša, slúžená otcom Slavom, ktorý bol ako gréckokatolícky kňaz na tábore ako jeden z účastníkov spolu so svojou rodinou. Taktiež aj modlitba sv. ruženca bola časom, kedy sme sa mohli stretnúť - každý podľa okolností - a spoločne stráviť pár chvíľ. Každý druhý deň sme sa spolu s ostatnými pármi rodičov stretávali vo svojich skupinkách na spoločnú modlitbu a krátke rozjímanie. V tom čase boli naše deti v rukách dobrovoľníkov - animátorov. Nakoľko armáda detí bola mnohopočetná, boli podelení do jednotlivých skupiniek. Psíci, sloníci a ešte neviem čo. Bolo to milé, nakoľko každá skupinka mala pridelené tričká inej farby. Priestoru okolo ubytovne bolo habadej, príroda krásna, aj počasie bolo celkom príjemné, takže sa nahrali a nabehali asi dosýtosti. Zaujímavé, že až po pár dňoch som si uvedomil, že napríklad s našim dvoma staršími sme sa stretávali prakticky len pri stravovaní, sv. omši a spánku. No boli sme spolu aj pri prechádzke okolo Počúvadla, neskôr aj pri člnkovaní a jazde na vodnom bicykli. Aj pri návšteve baníckeho múzea v prírode, kde sme prešli niekoľko stoviek metrov šachtami a štôlňami. Spolu sme navštívili aj zámok vo Svätom Antone. Výlety do Banskej Štiavnice spojené s prehliadkou jej pamätihodností, putovanie na tamojšiu Kalváriu, návšteva a kúpanie sa v termálnych Vyhniach - tam všade sme boli spoločne. Ozaj, boli sme aj na Ranči Nádej vo Svätom Antone, kde sme sa mohli (najmä deti) povoziť na koníkoch. Nedá sa povedať, že sme boli s deťmi málo. No akonáhle sa dalo, tak chlapci a dievčatá - aj tí menší - pálili za svojimi novými kamarátmi. Jednoducho - „mali svoj program“.
Celkovo sme na tábore strávili sedem pohodových dní. Ešte aj tie debaty po večeroch mali svoje čaro. Témy boli predložené, alebo vyvstali spontánne. Nielen vo fázach, keď počas diskusií či prednášky (pozdravujem Doda a Simonku) bol medzi nami prítomný konsenzus, ale aj v situáciách, v ktorých sa správny postoj zaujímal ťažšie.
V úvode spomínaná aktívna dobrosrdečnosť pretrvala až do konca. Naše témy sa točili okolo vzťahov v našich rodinách, týkali sa výchovy detí, ale podelili sme sa navzájom aj so skúsenosťami zo života našich farností. Teda, mali sme si stále čo povedať. Výsledkom sedem dní zažívajúceho spoločenstva dol posledný večer. Táborák, kopec ľudí okolo neho, spoločná modlitba sv. ruženca, hrajúce sa a pobehujúce decká všade okolo. A „Ide pieseň dokola“. A bola zábava. Pomedzi to nejaký ten humor, podelenie sa o dojmy posledných dní. Niekomu bolo aj do tanca.
Ešte jeden postreh. Ako som spomenul, detí na našom tábore bola riadna „kopa“. Od mladých rodín s jedným dieťaťom až po rodiny o čosi početnejšie, s ôsmymi deťmi , všetci boli k svojim ratolestiam, a aj navzájom k iným trpezliví a tolerantní. Či to bolo pri sv. omši, či pri sv. ruženci, či pri bábkovom divadielku (pozdravujem Petra a Martušku) detičky boli doslova všade. Občas som aj tŕpol, či niektoré z nich nestiahne “to“, nezvalí “hento“ alebo nespadne pod “to“. Až na malé nehody sa nič nestalo, a každý bol pokojný, v pohode. Tomu som sa asi najviac čudoval. Nikto nejavil známky nepokoja či nervozity, keď ďžavotanie, poplakávanie, smiech a podobné detské prejavy boli intenzívnejšie, ako zvyčajne. No videl som, že to všetci - aspoň to tak vyzeralo - brali ako čosi prirodzené. Poučné. Aspoň pre mňa.
Niežeby som od rodinného tábora, ktorý ponúka rodinám už po niekoľkýkrát Hnutie kresťanských rodín neočakával peknú dovolenku. Spolu s manželkou sme očakávali práve to - v spoločenstve kresťanských rodín sme chceli ísť trochu na túru, aj sa vykúpať v jazere, kŕmiť jeleňa Miša, poníky, prasiatka, oslíka, ovečky. Aj sa spolu pomodliť, porozprávať sa, podeliť sa o skúsenosti. No doteraz je pre nás najdôležitejšie to „viac“, čo sme tam zažili a čo som spomenul aj v úvode. To „viac“, bez ktorého všetkému chýba tá správna šťava. Viete, to „viac“ je niečo ako chuť dobrej talianskej kávy, ktorá vám ostane v ústach ešte dlho potom, ako je dopitá. To „viac“ je ako vôňa krásnej ruže, ktorá je darovaná z lásky a pre lásku, a ktorá vám spríjemňuje dobrotu milého ešte dlho potom, čo kvet uschol. A práve to „viac“ naša rodina na tomto tábore prežila a zažila, a z neho žijeme ešte aj doteraz. Vďaka nám všetkým, ktorí sme tam boli.
Marcel a Zuzana
Na rodinný tábor sme sa všetci veľmi tešili. Splnil naše očakávania na 100%. Ďakujeme za super spoločenstvo, zážitky, duchovné povzbudenie, a pekné chvíle, ktoré sme tam zažili spolu s našimi deťmi. Deťom sa domov ani nechcelo, tak to rýchlo ubehlo. Sme radi, že aj v dnešnej dobe existujú ľudia, ktorí sa snažia to organizovať. Za to patrí veľká vďaka, Božie požehnanie a odmena za prácu organizátorom. Ak niekto váha či ísť na nejaký rod. tábor, nech dlho nerozmýšľa, je tam super. Dalo by sa o tom písať veľa, ale treba prísť a zažiť to. Vďaka aj vám ostatné rodinky za vašu prítomnosť. Snáď na ďalšom rod. tábore Ahoj.
Slavo, Marika, Bernadetka, Simeon a Timotej Molnárovci, Levoča
Na tábore sme boli už viackrát. Sme vďační, že po niekoľkoročnej prestávke sme to mohli prežiť znova. Naše deti po tie roky žili z minulotáborových zážitkov až doteraz, a aj tento rok boli veľmi spokojné. Ďakujeme všetkým rodinám za svedectvo viery a organizátorom za veľkodušné srdce.
Karol, Andrea, Veronika, Anička, Alžbetka, Janko a ...???... Mrňovci, Piešťany
V tábore sa nám veľmi páčilo. Bola to celkom iná dovolenka ako zvyčajne - obohacujúci duchovný program, svedectvá rodín... Veľmi sa nám páčila aj turistika a kúpanie vo Vyhniach. Všetko v krásnom prostredí a s krásnymi kresťanskými rodinami. Sme radi, že sme Vás všetkých spoznali. Natálka by išla znova, aj hneď. :)
Palšovci, Trnava
Sme veľmi vďační Pánovi, za to, že sme sa tento rok mohli zúčastniť po druhý krát na rodinnom tábore HKR. Príjemné prostredie, výborná lokalita, ale najmä priateľské spoločenstvo veriacich ľudí v nás zanechalo veľa pozitívnych spomienok, z ktorých budeme dlho čerpať silu vo všedných dňoch. Pozitívne hodnotíme celý program tábora, aj prednášky manželov Predáčových z Ligy pár páru i nadväzujúce otvorené večerné diskusie spoločenstva. Taktiež naše deti "si prišli na svoje" - športové aktivity, hry, kultúrny program, noví kamaráti, ale najmä príklad kresťanských rodín. Len škoda, že to tak všetko rýchlo ubehlo :-). Takýto tábor odporúčame prežiť každej rodine. Veľká vďaka za toto všetko patrí Karolovi a Laure a taktiež animátorom, ktorí sa starali o deti. Nech Pán žehná toto dielo.
rodina Remišová (Peter, Andrea, Mária, Gabriela), Považany
